Darovanie krvi sa stalo neoddeliteľnou súčasťou môjho života

Medaila, ktorú dostanú viac ako 100-násobní darcovia (ženy za viac ako 80 odberov), je pamiatkou na významného košického chirurga a priekopníka krvnej transfúzie na Slovensku, profesora Jána Kňazovického. V minulom roku si toto ocenenie prebralo 11 darcov z Prešovského a Sabinovského okresu. Medzi ocenenými bol aj 40-ročný programátor Leonard Bučko z Prešova, ktorý za celý svoj život absolvoval viac ako 120 odberov.
Leonard Bučko sa narodil v roku 1967 v Sečovciach a svoj prvý odber absolvoval ako študent prvého ročníka Prírodovedeckej fakulty UPJŠ v Košiciach. V rozhovore pre TASR vysvetľuje, prečo sa darovanie krvi stalo neoddeliteľnou súčasťou jeho života.

-Čo vás priviedlo po prvý raz do nemocnice aby ste darovali krv? -

Nemalo to žiadnu mimoriadnu príčinu, myslím tým potrebu darovať krv niekomu blízkemu, ktorý ju potreboval na operáciu alebo záchranu života. Tak ako v mnohých prípadoch v našej generácii bola spúšťacím mechanizmom výzva Socialistického zväzu mládeže (SZM). Určite to nebolo motivované mojou angažovanosťou, v tom období sme museli byť organizovaní všetci. Bol som mladý študent a toto bola nová skúsenosť a akosi mi to zostalo na celý život.

-Aké ste mali pocity počas prvého odberu? -

Bol som zvedavý, ako prebehne. Nemal som strach, ani obavy z odberu, aj keď som musel kriesiť spolužiačku, ktorá po odbere vzorky krvi omdlela. Vedel som, že robím dobrú vec, tak tie pocity boli príjemné. Na odbery som chodil pravidelne počas celého päťročného štúdia na fakulte.

-Pokračovalo to aj počas základnej vojenskej služby? -

Jeden odber sme si vybavili aj počas vojny, aby sme sa dostali z kasární. Pokiaľ viem, aj keď to nebol môj prípad, veľa ľudí sa k darcovstvu krvi dostalo aj z takýchto pragmatických dôvodov. Čo je však dôležité, zostali darcami aj v civile.

-Koľko odberov ste teda dodnes absolvovali? -

Snažil som sa to trochu prepočítať. Klasických odberov krvi bolo približne 30 a potom som začal chodiť na odber trombocytov. Tieto odbery sa počítajú za dva a absolvoval som ich viac ako 40. Presne to skutočne neviem. Keby som to počítal na litre odobratej krvi, tak je to približne 60 litrov. Ale to by bolo skresľujúce. Ak nepočítam krv, ktorú mi vrátili po odobratí, tak je to približne 15 litrov. V súčasnosti potrebuje prešovská transfúzka predovšetkým moje trombocyty.

-Aký je rozdiel medzi týmito odbermi? -

Vyšetrenia sú pred oboma odbermi také isté. Pri bežnom odbere si ľahnete na kreslo a za asi päť minút vám odoberú viac ako štyri decilitre krvi. Pri cytaferéze vám odoberajú krv, ktorá prúdi do centrifúgy, kde sa oddelia trombocyty a potom vám krv vrátia naspäť do obehu. Celý tento proces trvá približne 120 minút.
V minulom roku som trobocyty daroval trikrát počas jedného týždňa. Bola to však výnimočná situácia. Pri tomto odbere je to ale možné.

-Môžete prezradiť, akú máte krvnú skupinu? -

Nemám s tým problém a nakoniec v mojom prípade to už nie je ani tajomstvo. Je to tá najbežnejšia skupina A1+.

-Darovanie krvi je na jednej strane emotívnym krokom, túžbou človeka pomáhať a zachraňovať životy. Je v tom aj kus pragmatizmu? -

Pre mňa je odber na jednej strane lekárskou prehliadkou, pretože vám tam urobia bezplatne všetky vyšetrenia. Nikto vám presne nepovie, či také množstvo odberov škodí alebo pomáha ľudskému organizmu. Na to sú lekárske štúdie. Podľa mňa to vždy záleží na fyzickej kondícii človeka a na jeho pocitoch. Ja som nikdy nepocítil nepriaznivé účinky odberov, stali sa neoddeliteľnou súčasťou môjho života. Ale ak mám byť konkrétny, väčšinou chodím na odbery počas pracovného času, tak mám príležitosť si aj oddýchnuť. Je to činnosť, pri ktorej máte v hlave úplne iné myšlienkové pochody. Takže, považujem to aj za relax. Stalo sa mi, že som si počas odberu aj pospal.

-Zaujímali ste sa niekedy o to, komu pomohla vaša krv, prípadne trombocyty? -

Ani nie. Ale v tom druhom prípade, keďže ma často zavolajú kvôli akútnym prípadom, sa dozviem, že moje krvné doštičky potrebuje nejaká pani v Poprade alebo dieťa pri operácii v niektorej nemocnici v Prešovskom kraji. Inak som sa nad tým nikdy nezamýšľal.

-Dostali ste sa niekedy do situácie, že krv potreboval niekto z vašich blízkych? -

Našťastie nie. Verím, že k tomu nikdy nedôjde.

-Dokedy plánujete chodiť na odbery? -

V poslednom čase som trochu odbery obmedzil, už nechodím tak často. Ale pokiaľ mi to bude dovoľovať zdravotný stav a pokiaľ bude záujem o moju krv, neprestanem s tým. Ak myslíte na to, či to ešte fyzicky zvládam aj napriek pribúdajúcim rokom, tak áno, veď sa pritom leží. Nemám pocit, že by som to mal v štyridsiatke riešiť, tak to neriešim.

-Tvrdíte, že darcovstvo krvi je neoddeliteľnou súčasťou vášho života. V podstate ste stále pripravený, že vás zavolajú lebo potrebujú vašu krv. Ovplyvňuje to vašu životosprávu? -

Nechcem tvrdiť, že to za tie roky nemalo na moju životosprávu žiadny účinok, to by som asi klamal. Ale určite ma to neobmedzuje. Doprajem si dobré jedlo, aj keď hladina môjho cholesterolu nie je vždy optimálna, nefajčím a som len zriedkavým požívateľom alkoholu.

-Predsa len ide o vzácnu tekutinu, ktorú darujete. Jej hodnotu vedia odborníci vyčísliť. Sumy pri platenom odbere nie sú nízke. Uvažovali ste niekedy o tom, že by ste si dali za odber zaplatiť? -

Myslím, že v prípade trombocytov sa za jeden odber platilo na prelome 80. a 90. rokov okolo dvetisíc korún. V tom období to pre mladého človeka neboli malé peniaze. Mne to však pripadalo hlúpe. Nikdy som takto neuvažoval.

-Čomu sa venujete vo voľnom čase, ak teda práve nie ste na odbere krvi? -

No toľko času to zasa nezaberie. S manželkou sme sa niekedy venovali akrobatickému rock and rolu. Dnes vlastníme klub a venujeme sa príprave detí a mládeže. Myslím, že sa nám aj darí. Každý rok sa naši zverenci zúčastňujú na medzinárodných podujatiach, na ktorých dosahujú výborné výsledky.

-Máte nejaký odkaz pre tých, ktorí rozmýšľajú o tom, že darujú krv? -

Len jeden. Nech to skúsia. Všetko ostatné príde samo.